VODA AKO ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

VODA AKO ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

Nárok na vodu je spoločnou vlastnosťou všetkého živého, pretože voda predstavuje nevyhnutné a jediné prostredie, v ktorom môžu prebiehať životné deje. Veľká rozmanitosť sa však prejavuje vo vzťahu živých organizmov k vode ako zložke ich okolitého životného prostredia, k jej vonkajšiemu kvantitatívnemu zastúpeniu. Niektoré organizmy vyžadujú pre svoju existenciu vodu ako prevládajúce prostredie, iným stačí aspoň krátkodobý kontakt s vodou a niektoré sú uspôsobené tak, že sa dokážu uspokojiť aj s využitím vody v prostredí prevážne suchom.

Život človeka a celej spoločnosti závisí od zdrojov biosféry, ktoré používa na uspokojovanie svojich potrieb. Patria sem základné zložky biosféry, ako sú voda, pôda, rastlinstvo, živočíšstvo, nerastné suroviny a slnečné žiarenie. Za najvýznamnejšie zásahy do zložiek biosféry možno považovať zmeny chemického zloženia ovzdušia, najmä ubúdanie kyslíka a pribúdanie oxidu uhličitého, znečistenie ovzdušia tuhými látkami, a tým zmeny množstva slnečného žiarenia dopadajúceho na povrch Zeme, tepelné znečistenie atmosféry, zmeny v obehu vody v prírode, znečisťovanie hydrosféry, pôdy atď.
Zdá sa , že človek doteraz úplne nedocenil to, že biosféra a jej zložky získali nové dimenzie vzhľadom na modernú spoločnosť s mohutným energetickým, priemyselným, dopravným, poľnohospodárskym potenciálom, s vyspelou vedou a intelektuálnou kapacitou. Tento vývoj vstúpil do biosféry živelne a stal sa jej organickou súčasťou, pričom vyvoláva nepredvídané chaotické a často negatívne dôsledky a odchýlky od normálnych prírodných procesov.

Biosféra je tenký obal Zeme, ktorý tvorí rozhranie atmosféry, hydrosféry a litosféry. V nej sa nachádzajú, žijú, vyvíjajú a rozmnožujú živé organizmy. Za horné pásmo biosféry možno považovať atmosféru do výšky 12 000-14 000 m. Vo vode siaha život do hĺbky asi 11000 m. V pôde dosahuje biosféra hĺbku 20-30 m (ovplyvnená koreňmi rastlín v suchých púšťach).
Svojou plochou a objemom tvoria obidva biocykly, morský (marinný) a sladkovodný (limnický), podstatnú časť celej biosféry. Svetové oceány a moria pokrývajú 70,8% zemského povrchu pri priemernej hĺbke 3 795 m a maximálnej hĺbke okolo 11 000 m. Marinný biocyklus zaberá asi 300-krát väčší objem ako suchozemský (terestrický) biocyklus vrátane všetkých kontinentálnych (sladkých) vôd.
Povrchové vody pokrývajú len asi 2 % zemského povrchu. Ak zoberieme do úvahy rozloženie podzemných kontinentálnych vôd, potom skutočný rozsahlimnického biocyklu je podstatne väčší. Akákoľvek rozmanitosť typov sladkých vôd, vrátane podzemných vôd, svojim vznikom a existenciou závisí od atmosferickýchzrážok a obehu vody v prírode, ktorý prechádza cez atmosferický stupeň.

Obeh vody v prírode
Na obeh vody v prírode pôsobia základné zložky: výpary, zrážky, povrchový, podpovrchový a podzemný odtok, voda akumulovaná v prírodných a umelo vybudovaných nádržiach. Voda v závislosti od teploty sa vyskytuje v skupenstve tuhom (ľadovec, ľad, sneh a pod.), kvapalnom (voda morí, riek, jazier, dážď, podzemná voda) a plynnom (vodné pary v ovzduší, v pôdach a dutinách zemskej kôry).
Nepretržitá cirkulácia vody (obeh vody) je vyvolaná slnečnou energiou a zemskou gravitáciou. Pritom obeh vody je veľmi rýchly. Priemerné ročné zrážky činia 520 000 km3 vody, t. j. 1 010 mm za rok. Priemerný obsah vody v zemskej atmosfére tvorí 12 400 km3.
Znamená to, že „zdržanie“ vody v atmosfére je iba 8,9 dňa. Za jeden rok sa totiž obsah atmosferickej vody obnoví 41,8-krát.
Podmienkou vyrovnaného stavu vody v prírode je jej obeh (hydrologický cyklus) – nepretržitý uzavretý proces vodnej cirkulácie na zemeguli.

Veľký obeh vody sa uskutočňuje medzi oceánom a pevninou, malý obeh vody vzniká nad oceánmi a úplne samostatný obeh vzniká nad bezodtokovými oblasťami.

Zem prijíma žiarenie od slnka, zemský povrch sa zohrieva, voda sa premieňa na paru. Neustálym vyparovaním z oceánov, morí, riek, jazier, vlhkej pôdy i transpiráciou rastlín sa voda vo forme vodných pár dostáva do atmosféry. Z množstva slnečnej energie, ktorá sa po prechode atmosférou dostane k zemskému povrchu, sa takmer 23 % spotrebuje na vyparovanie vody. Výpar takto tvorí štartovací prvok obehu vody.
V chladnejšom prostredí atmosféry sa vodné pary kondenzujú, tvoria oblaky, v kvapalnej alebo tuhej forme padajú na zemský povrch a začnú stekať po ňom, alebo vsakovať do zeme. Časť zrážok sa opäť vyparí. Určitý podiel vsiaknutej vody využije rastlinstvo, zvyšok sa pôsobením gravitácie dostáva späť do morí a oceánov, a tým sa celý cyklus uzatvára.
Na obehu vody má podstatný podiel voda, ktorá sa každoročne vyparí z povrchu svetového oceánu. Práve v oblasti oceánov je najintenzívnejší výpar, aj najväčšie zrážky. Priemerné ročné zrážky nad svetovým oceánom sú 1 250 mm oproti 720 mm nad pevninou. Pretože prísun z morí je len asi 310 mm, zostávajúci výpar na pevnine je asi 410 mm.

Obeh vody nad pevninou má z hydrologického hľadiska pre vodné hospodárstvo najväčší význam. Spolu s vodnými parami, ktoré prinášajú vzdušné prúdy od morí, predstavujú celkové množstvo zrážok nad pevninou. Úsilím všetkých vodohospodárskych opatrení je práve v tomto obehu udržať maximálne možné množstvo vody. K výparom nad pevninou prispievajú najmä povrchové vody.
Zaujímavý je pohľad na kvalitatívnu stránku hydrologického cyklu. Zo slanej vody oceánov sa vyparuje „sladká“, nemineralizovaná voda. Do oceánov sa vracia voda, obohatená mnohými látkami. Voda sa nimi obohacuje už pri kondenzácii v ovzduší a pri páde kvapiek na Zem. Voda pri svojom pohybe, po zemskom povrchu alebo pod jeho povrchom, sa obohacuje ďalšími látkami. Obeh vody sa tak stáva dôležitým činiteľom aj obehu látok v hydrosfére, litosfére aj atmosfére. Množstvo minerálnych látok, ktoré voda ročne odnáša z pevniny do svetových oceánov, sa odhaduje na 3,5 miliardy ton.

V ostatnom období do tohto procesu vstúpil aj človek. Svojou činnosťou začal ovplyvňovať jednotlivé zložky tohto zložitého mechanizmu. Ide o zvyšovanie podielu energie vyrábanej človekom (tepelné znečistenie atmosféry), zmeny v zložení atmosféry ovplyvňujúce vyžarovanie zeme (napr. rastúcou produkciou CO2 a iných skleníkových plynov sa mení zloženie atmosféry), znečisťovanie morí a oceánov (napr. už malá vrstvička ropy zabraňuje molekulám vody unikať do atmosféry), atď. Z toho vyplýva, že jednotlivé cykly obehu látok v prírode nie sú nikdy úplne vratné.
https://www.fpv.umb.sk/~vzdchem/KEGA/TUR/VODA/vodaZivProstredie.htm

Výkon vody v budovách
Problematika šetrenia s vodou zahŕňa aj šetrenie v budovách.
Podľa exekutívy EÚ by mohli budovy v niektorých regiónoch ušetriť až 30% spotrebovanej vody. Štúdia, zadaná Európskou komisiou, ďalej tvrdí, že množstvo špecifických technických zmien pri vodovodoch, toaletách, sprchách a zariadeniach, ktoré využívajú vodu (ako umývačky riadu) by mohlo znížiť dopyt po vode a v konečnom dôsledku prispieť k úsporám až 80%.
Pritom štandardy šetrenia vodou zahrnulo do svojej národnej legislatívy len niekoľko členských štátov.
Komisia vo svojom pracovnom programe na rok 2010 uviedla, že „by mohla predstaviť záväzné pravidlá pre propagáciu úspor vody vo verejných a súkromných budovách.“ Zvažuje aj navrhnutie novej smernice o efektívnom využívaní vody v budovách podobne, ako je už prijatá smernica o energetickej hospodárnosti budov.
Európska exekutíva sa nechala inšpirovať legislatívou o požiadavkách ekodizajnu pre výrobky využívajúce energiu a plánuje navrhnúť štandardy efektívnosti pre zariadenia využívajúce vodu.
Štúdia o štandardoch efektívnosti produktov, ktoré využívajú vodu, bola uskutočnená v minulom roku. Exekutíva EÚ však ešte stále zvažuje rôzne politiky týkajúce sa vodnej efektívnosti v budovách a potrebuje vykonať analýzu nákladov jednotlivých návrhov pred tým, než predstaví predloží.
Proces by mohol viesť k vzniku špecifickej schémy EÚ pre označovanie vodnej efektívnosti (WELS).

Sivá voda
Efektívnosť využitia vody v budovách znamená aj opätovné využitie sivej alebo dažďovej vody na splachovanie toaliet alebo zalievanie záhrad.
Podľa štúdie z roku 2009 by sa vďaka kumulácii dažďovej vody mohlo pokryť až 80% priemernej spotreby vody v domácnosti v typickom rodinnom dome na juhu Francúzska.
Sivá voda je termín pre odpadovú vodu z kúpeľní, spŕch, vaní, umývadiel, pračiek, umývačiek riadu, drvičov odpadu (okrem vody z toaliet, ktorá sa nazýva čiernou vodou).
Avšak inštalácia systémov na využívanie sivej vody „vyžaduje určitú úroveň zmeny správania a adaptáciu na tieto nové systémy,“ poznamenala Komisia. Takisto si uvedomuje, že aj keď v nových konštrukciách je inštalácia sivých vodných systémov jednoduchá, náklady a ťažkosti spojené s dodatočnými úpravami v existujúcich stavbách môžu mnohých odradiť.
Opätovné používanie odpadových vôd vyžaduje vysoké investície, čo „môže brzdiť rozvoju priameho využitia v domácnostiach,“ píše sa v štúdii o výkone vody v budovách.

Poľnohospodárstvo
Podľa Európskej environmentálnej agentúry (EEA), na chladenie v energetickej výrobe sa spotrebúva 44% spotrebovanej vody v Európe, zatiaľ čo poľnohospodárstvo využíva 24 %. V niektorých južných členských štátoch je tento podiel až 80 %.
Vplyv poľnohospodárstva na rezervy vody je v ale konečnom dôsledku oveľa vyšší, pretože chladiaca voda sa takmer úplne vracia do systému vôd, kým v poľnohospodárstve je to len približne tretina využitej vody.
Preto Komisia identifikovala poľnohospodárstvo ako prioritný sektor, v ktorom sa musia zvážiť kroky pre boj s nedostatkom vody. EEA odporúča vzdelávanie farmárov o správnych voľbách plodín a metódach zavlažovania.
Európska komisia chce integrovať manažment vodných zdrojov do environmentálnych opatrení v kontexte spoločnej poľnohospodárskej politiky po roku 2013 a na špeciálnej konferencii v Poľsku v roku 2011 sa plánuje venovať oceňovaniu vody v poľnohospodárstve.

Priemysel
Asi 11% pitnej vody v EÚ sa využíva v priemyselnej výrobe, z toho polovica na chladenie a polovica počas spracovania výroby.
Chemické závody a rafinérie využívajú približne polovicu všetkej vody, ktorú odoberá priemyselná výroba. Väčšinu druhej polovice spotrebúvajú sektory hutníctva a kovovýroby, papierenský a potravinársky priemysel.
Podľa Komisie by podniky mohli znížiť svoju spotrebu vody najmä recykláciou, opätovným použitím vody, zmenou výrobných procesov, využitám efektívnejších technológií, znížením úniku a rozvojom spracovania vody na mieste.

Janez Potočnik, eurokomisár pre životné prostredie, podčiarkol, že stratégia EÚ pre nedostatok vody a suchá zdôrazňuje dôležitosť hierarchie v oblasti vody: „Riadenie dopytu po vode by malo byť prvé a až po vyčerpaní potenciálu šetrenia vodou a efektívnosti sa môže uvažovať o alternatívnych možnostiach dodávok.“
Dodal, že „integrovaný manažment vodnej politiky prelína Európske politiky v širšom zmysle. V rámci vlajkovej iniciatívy Európskej komisie o efektívnosti využívania zdrojov, ktorá sa rozvíja v rámci Stratégie EÚ 2020, sú opatrenie na úspory vody a vyššia efektívnosť vody prioritou.“
Berúc do úvahy ekonomickú stránku problému, Karl Falkenberg, generálny riaditeľ Komisie pre životné prostredie, poznamenal, že celkové náklady období sucha, ktoré sa vyskytli v posledných troch desaťročiach, činili približne 100 miliárd eur.
Falkenberg povedal, že množstvo vody, ktorá sa „stratí“ vo verejných systémoch dodávky vody naprieč Európou, zodpovedal takmer hodnote 50%. To opísal ako „jednoducho finančne katastrofálne.“ Vyzdvihol potrebu redukcie spotreby vody a súvisiace opatrenia, ako sú opravy presakujúcich potrubí a verejných systémov dodávok.

Jacqueline McGlade, výkonná riaditeľka Európskej environmentálnej agentúry, uviedla: „krátkodobým riešením nedostatku vody bolo získavať stále väčšie množstvo vody z povrchu i podzemných zásob. Drancovanie nie je udržateľné. Má ťažké dôsledky pre kvalitu a kvantitu zvyšnej vody, rovnako ako na ekosystém, ktorý na nej závisí. Musíme znížiť dopyt, minimalizovať množstvo vody, ktoré berieme a zvýšiť efektívnosť jej využitia.“
Peter Gammeltoft, vedúci oddelenia vody pri Európskej komisii, poznamenal, že EÚ ešte musí riešiť využívanie pôdy, manažment pôdy a následky pre dostupnosť vody. Zameral pozornosť na neefektívnu cenovú politiku v oblasti vody, plytvanie vodou a len čiastočnú integráciu týchto záležitostí do všetkých sektorových politík. Tiež kritizoval nedostatok komparatívnych dát v Európe.

Derk Kuiper, výkonný riaditeľ mimovládnej organizácie Water Footprint Network, tiež verí, že presné údaje o využívaní vody pomôžu farmárom i politikom pri lepšom rozhodovaní o tom, kde pestovať jednotlivé plodiny.
Podľa Kuipera metodológia vodnej stopy (water footprinting methodology) pomôže politikom lepšie navrhnúť politiku pre rôzne povodia riek, pretože lepšie informácie využitia vody im pomôžu porozumieť spotrebe vody všetkých ekonomických sektorov v okolí určitej rieky alebo jazera.
Vysvetlil tiež, že táto metóda umožní porovnať „akú socio-ekonomickú hodnotu prinášajú spoločnosti rozličné sektory“ a pomôže rozvinúť stratégie na riešenie nedostatku vody a jej znečistenia. Verejno-súkromná organizácia Európske vodné partnerstvo (EWP) testuje štandardy pre udržateľné hospodárenie s vodou v procesoch priemyselnej výroby.

Friedrich Barth, podpredseda EWP, dúfa, že Komisia bude pri svojom náčrte ochrany vody (2012) brať do úvahy Program vodného dozoru, ktorý vytvorila EWP, pretože obsahuje konkrétne nástroje, ktoré by mohol aplikovať sektor priemyslu na zvýšenie svojej vodnej efektívnosti.
Podľa Bartha ale vodná efektívnosť nestačí. „Musíte pozerať na vodnú udržateľnosť,“ uviedol. Aj keď farmári využívajú vodu efektívne, stále to môže byť neudržateľné, vysvetlil. Navrhol napríklad, aby sa druhy zeleniny, ktoré potrebujú vyššie množstvo vody, pestovali v iných oblastiach ako je juh Španielska, kde vyžadujú umelé zavlažovanie.
„Pozorné sledovanie plánovaného využívania pôdy“ zaradil medzi najdôležitejšie budúce otázky hospodárenia s vodou.
Vízia EWP pre vodu v Európe v roku 2030 zdôrazňuje rolu cenotvorby pri dosahovaní vodnej efektívnosti. Píše sa v nej: „Platíme za služby a užívanie a naše cenové politiky sa riadia transparentnosťou, udržateľnosťou a efektívnosťou, rovnako ako sociálnym a environmentálnym prístupom. Používame cenotvorbu vody a ďalšie ekonomické nástroje na dosiahnutie udržateľného využívania vody.“
Peter Erik Ywema, z Iniciatívy pre udržateľné poľnohospodárstvo (SAI), platforma potravinárskeho priemyslu, verí, že udržateľné využívanie vody v poľnohospodárstve spadá priamo pod strategickú tému bezpečnosť budúcej dodávky. Uviedol, že spoločnosti sa zaujímajú o vodnú efektívnosť, pretože „tiež chcú v budúcnosti kupovať poľnohospodárske výrobky.“
Spoločnosti, ktoré sú členmi platformy usmernili svoje rozličné požiadavky udržateľnosti pre farmárov a v súčasnosti sledujú, ktoré indikátory by farmári mohli používať na preukázanie pokroku v šetrení vodou.

Podľa Ywemu je najväčším problémom udržateľnosti využívania vody v poľnohospodárstve to, že neexistuje žiadna okamžitá snaha budovať na veľmi sľubných výsledkoch získaných z rôznych pilotných projektov, vrátane využitia kvapkového zavlažovania, a to napriek rýchlej návratnosti investícii
Eureau, Európsky zväz národných asociácií poskytovateľov služieb pre dodávky vody a a odpadové vody uvádza, že jedným z kľúčových elementov, ktorý treba brať do úvahy je „čo najčastejšia recyklácia vody a jej opätovné použitie: tento spôsob častejšieho použitia toho istého množstva vody sa musí dôkladne preštudovať a implementovať všade, kde je to možné.“

Antoine Frérot, výkonný riaditeľ Veolia Environnement, globálny súkromný poskytovateľ vodných služieb, navrhuje ako riešenie nedostatku vody potrebu, „dehydratovať“ hospodárstvo, bojovať proti odpadu a lepšie využívať alternatívne zdroje ako je odpadová voda.
Zdôraznil potrebu kompletne aplikovať rámcovú smernicu EÚ, ktorá hovorí, že všetci príjemcovia dobrej vodnej politiky majú proporčne prispieť k jej úžitku. Tiež dodal, že financovanie a cenotvorba manažmentu vody a služieb by mohli byť založené na indikátoroch efektívnosti výkonu využívania vody.

Podľa Frérota je tiež možné oddeliť odčerpávanie a spotrebu vody: „Napríklad, ak opätovne použijeme vodu, ide o spotrebu vodu, pitnej vody, ale nie o odber, takže pravdepodobne potrebujeme platiť viac za odčerpávanie vody, než len za jej konzumáciu.“
Ekologická organizácia WWF, tiež vyzdvihuje úlohu recyklácie: „Inovatívne procesy pre recykláciu a rekultiváciu odpadovej vody bude hrať vitálnu rolu pri uvoľnení nárokov na zdroje pitnej vody ako sú rieky a vodonosné kolektory. Napríklad, mesto Singapur napĺňa 30% svojho dopytu po pitnej vode prostredníctvom rekultivácie odpadovej vody. Tento postup zároveň spotrebúva menej energie, pretože voda sa čistí len raz.“
Európsky výbor pre životné prostredie (EEB) žiada povinnú cenotvorbu vody, ktorá by pomohla úsiliu dosiahnuť vodnú efektívnosť. Tiež verí, že spotreba vody by mala byť v súlade s environmentálnymi limitmi: nemali by sa vždy automaticky zvyšovať dodávky, ale treba spravovať dopyt a riešiť presakovanie. https://www.euractiv.sk/zivotne-prostredie/zoznam_liniek/efektivne-vyuzitie-vody-zachrana-modreho-zlata-000275